Impressio (lat.)

Takže Ty kreslíš len ľudí……pozerá sa na moje portréty. ten jeho som zakryla. 

Ležím na posteli a diera niekde za hrudnou kosťou, sála z nej chlad. A z neho teplo. Nie je kde ujsť. nie je kam sa skryť, plávam niekde za horiznotom svojich možností. Neviem sa vrátiť späť a prestávam si cítiť členky.

Takže som prvý človek , ktorého si pustila ku tebe domov? čaká na odpoveď, vždy čaká na odpoveď, avšak nie je. nikdy nie je a nebýva taká, akú chceme počuť.

Odchádzaš a ja neviem ísť späť. Spálil si mi samotu a ja nemám nič, len pach tvjho parfému v popole. Všade sú tvoje odtlačky a ja som stratila svoju clonu.

Neskôr sa Ťa pýtam, či keby v tomto momente spolu prestaneme spávať sa budeme naďalej rozprávať. 

Nechcel by som prísť o to čo máme.

Ale ja nič nemám. Nikto nič nemá.

porušil si pravidlá.

stále sa mi sníva ako si necítim ruky a padám a tvoj hlas, taký ako v prvý raz, keď sme sedeli na pohovke a na pleciach ti sedel celý čierny vesmír. 

neviem nájsť ovládač k životu.

dobré rady do života:

nespi s kamarátmi

ak s píš s kamarátmi, neriešte fakt, že spolu spite

nebuď cynikcá sama ku sebe

nepostuj, keď si veľmo opitá

howg

Môžem sa vyhýbať vlastnej posteli, skrývať svoje ruky a zatvárať oči aby som mala alibi. Stále niekde pretrvávajú tie neistoty, ale ide len o to, kde sa rozhodnem zatiahnuť, submisívne sa nechám vyviesť alebo stiahnuť.

Môžeme používať jednú zubnú kefku, poznať svoje nádychové cykly a spisovať si zoznamy: mám na tebe rád nemám na tebe rád, najťažšie je prečítanie vlastnej hlavy.Najmenej logické je popierať a menej logické je už len potreba uchopenia reality jej prevedením do ničnehovoriacich zhlukov slov.

zrazu však mám tú potrebu 

Na spracovanie potrebujem neprimerane veľa času.

asi starnem. alebo zrejem.

moja prchkosť vyprcháva a ja nemám potrebu boja. len vyrovnávam napätie. žijem viac súkromne a menej verejne, občas tieto sféry prepájame spolu.

raz som sa zobudila v správnej posteli a potom v tých nesprávnych. blúdila som v noci, blúdim v nej doteraz, blúdila som odkedy som ako dieťa mala paniku z tmy. vtedy som prvý krát dostávala záchvaty úzkosti.

raz som sa zobudila so správnym človekom, a ukázal to čas.

ono je jedno v akom poradí sa veci udejú. nič netrvá príliš dlho a nič neexistuje.

psychické choroby sa liečiť nedajú. žiadne city nie sú konečné, a už vôbec nie s absolútnou platnosťou.

mám sklony chronicky pochybovať o pravosti vlastnej percepcie, o existencii a bytí. o jestvovaní podstaty alebo časopriestore reality.

ako by povedal B: pravdu hovoriť len blízkym ľuďom a na ostatných nezáleží.

mám veľa nevybavených účtov, nepopísateľných pocitov a neverím na náhodu. pokiaľ chcenie je skutočne chcením, tak nie je závislé na okolnostiach.

vzduch na poliach pri lese je úplne iným vzduchom ako mestský smrad. jar cítiť ako nám hladí vlasy, poláskania.

Dillon spievala Alexander, you are my winter a B mohol byť jarou. Škoda, že jar trvá príliš krátko.

Trapped in sleepless state of mind

Nothing seems to matter

Reality more distanced, up on the ladder.

sacked from a dream so sweet

Be careful with your feet

Migh you hurt your skin

So soft and touchable

So cold but still lovable

Might you be hurt by safety pin

In the cycles I always spin

Of me, of my past and future

so wasted time

is it a crime

the same way limiting abstraction

with a yellow chalk

the same way abusing distraction

caressing reality with a blooded hand

the same way killing opportunities

slowly, let it hurt, bleeding till you walk

the same way stealing time

don´t move, it´s almost the end

come closer, beloved nightmare

I didn´t smell all your sweet wounds

asi nemám rada svoju posteľ. spím na zemi, fajčím na zemi, napriek tomu, že je na nej chlad, upokojuje ma jej nehostinná nepoddajnosť.

usmievam sa na psy, aby som sa presvedčila, že to ešte stále dokážem. nosím svoje neforemné vlnené svetre s rozťahaným límcom. ktorý mi odhaľuje väčšinu krku a kľúčnych kostí, cítim sa v nich zraniteľne, akoby som v nich mala právo na úzkosť. nemám, ale je mi teplo.

v tých dňoch je to však iné, akoby som mala stále cudzí kabát, taký ten nesediaci, chladivý. Chcem sa z neho vyzliecť.

Byla jsi už někdy nahá v pískovišti?

No prekvapivo nebola.

Vzal ma za ruku a tmou sme sa predrali až k pieskovisku, ľahli sme do studeného piesku a skrz koruny stromov sme pozerali na tú jednu hviezdu, na ktorú bolo vidno, až kým sme nedostali zimnicu a neprišli na to, že piesok máme vo vlasoch a v ústach.

ráno sa začalo mojim panickým fuck. desivo modrými očami na mňa pobavene pozeral. veď na tom nič nie je.

porovnávali sme si zranenia z predchádzajúceho večera. pobozkal každú jednu odreninu, čo našiel, čo zabralo väčšinu rána a väčšinu môjho tela.

-veď o tom nikto nemusí vedieť -budeme sa tváriť, že sa nikdy nič nestalo.

klasický survival mode:

čakám, kedy ma kto opustí, ak tak neučiní, opúšťam ja, zo zvyku a zo strachu, z povinnosti a z nevoľnosti.

usmievam sa, ako mi slová pretekajú cez ušné dierky ale nedostanú sa k mozgu.

pes zadrhol myš, a ja som ju musela dať k susedom do záhrady, aby on nebol vrah a ja nebola svedok, a aby možno prežila, vždy verím na hlúpu nádej, a to človeka skôr či neskôr rozloží.pomaly a v bolestiach.

a ona mala krátke a tak riedke vlasy, a napriek tomu bola šťastná a smiala sa s nami a ľúbila ho po jej pravici. a hovorila len: ešte si nenašla toho pravého. pretože ona toho svojho našla  a verila v šťastie nás ostatných. obdivuhodná zamilovaniahodná žena.

tvoje slová rania už v prvopočiatku. skôr, než sa z nich stáva zvuk čo preniká cez pokožku a dostáva sa do prekliatej zóny, izby z nepriepustných stien, nemôžeš uniknúť sebe ani zvuku, ktorý rezonuje a neprestáva.

ako keď som sa blížila k dvom ženám pred pedasom, pofajčievali jedna v ružovom kabáte, druhá krásne obyčajná. Zapalovač? Spýtala sa ma. Prosím, dodala som, pokúsila som sa zdvihnúť kútiky. Škrtám, ale vietor a moje trasúce sa prsty idú proti mne. Měl by jet. Hovorí mi, no jo ale moc fouká, pojď mezi nás. Tady je to lepší. Kuřáci si přece musej pomáhat. Zasmejeme sa cudzo no interný humor nás spojil. vrátim zapaľovač a odstúpim o pár krokov, nechávam seba vo svojich a ich dve v ich vlastných myšlienkach.

Skúmam svoj odraz v presklennej budove. Vyzerám ako paródia na businesswoman. V drahom kabáte, ktorý mi až podozrivo sedí, s elegantnou kabelkou a výraznými žltými silonkami. Všetko sestrine, ja neviem nakupovať. A už vôbec nie prakticky sa obliekať. Mám kruhy pod očami a nepeknú ofinu. Konečne vyzerám, po pár šťatných dňoch/ vtedy vyzerám inak, ako ne-ja, moji priatelia a wannabefuckbuddies tomu hovoria pekne/ tak, ako sa cítim. pekne všedne nepekne.

Ranná či skôr post-nocturn prechádzka cez pol mesta, cítim tú zimu a počujem ako vtáctvo príliš nahlas a práliš živo plače. Prečo si myslia, že spieva? Kto môže za túto demagógiu?! Posledné tri noci som nespala vo vlastnej posteli a trávila ich raňajkovaním kávou cigaretami a nehou.Obávam sa, že je to jedna z vecí s ambiguitným významom a pôsobením. Idem do vlastnej postele a sama a premýšľanie je zrýchlenie, tep spomalený, pľúca si necítim a viem, že takto pokorená vlastnou pýchou by som sa cítiť nemala. Skladám si mozaiku významov a metafyzických pseudofaktov a cítim, že prichádzajú zlé dni.

Je to nekonečne tragické, keď Vás ľudia, s ktorými ste nadviazali nejaký druh vzťahu opúšťajú prirýchlo. A keď hovoria alebo nehovoria a je tam bariera a stupne a krása, ktorá nič neznamená a predsa všetko a cítim sa ako kus mäsa pohodený pred obchodom. Potichu trpím všetko. 

Vraj už prichádza tá vysnívaná jar, abstrakcia. A ja niekde za rebrami cítim zimu, zimu z toho ako sme šli každý iným smerom a nevedela som cítiť to čo som cítiť mala. A tá neha bola preč, bol tam len jej ranný smiech, čo sa tiahol cez ulicu. A tie klamstvá, biele lži. Povedala som, že to nie je klamstvo. Klamala som.

Verila som, že odídeš a všetko sa to vstrebe, bude to zámienka začiaatku konca. Predbehol si ma, netuším prečo mi krížia život tak dokonalý ľudia, ktorých tak rýchlo omrzím. Prečo tá krása prichádza a potom odchádza a vždy si niečo zoberie, skalp vnútra na pamiatku. A ja sa potom budem ťahať cez celé Brno a nebyť schopná plaču.

Tu es troublante, et c’est un compliment.

Prihlboké pády, keď som zomierala, len som si uvedomovala, ako veľmi sme na tomto svete sami. Ako nás nič a nevyslobodí z tejto izolujúcej chaldokrvnej dobrovoľnej samoty.

Možno by sme sa mali zaľúbiť, povedal.

Zostaň, nikdy si nepovedal. Potreba nehy je prekliatie ľudstva, jediný spôsob, ako si oprávnene smieme pripadať ľudskí.

it’s been a long time since I felt something similar. thought it wouldn’t happen anymore. thank you for that. whatever it brings. feeling happy sometimes is
not a bad thing, right?

B.

je to celkom smutné, keď sa človek dokáže zblížiť len s ľuďmi, ktorí odchádzajú alebo už odišli.

zobudila som sa s cigaretovou pachuťou na jazyku v nesprávnej posteli.netušila som ako sa vlastne chcem dostať naspäť ku sebe domov. v reálnom živote bola jar a pol druhej ráno, dobre poobede, ale pre mňa ráno. Ako som vybehla zo schodov a von z bloku, tak som sa poddala potrebe vyslziť to cez kanáliky. Cez cestu prechádzal chlapec so šedivými vlasmi. možno to bola metafora. v skle som sa pozerala do zrkadla a nevyzerala som tak ako som sa cítila, figurína umelá. musela som si siahnuť na tvár aby som si bola istá, že je moja. potrebujem užívať lieky, záchranu, umyté vlasy a pekné ráno.

bola som spontánna a šťastná a mala som pocit neskutočnej moci nad vlastným emočným životom. tak som si bohapusto povedala, že pár dní bez  chemických prenášačov serotonínov prežijem, nepotrebujem ich predsa, mám ich, tam niekde hlboko v sebe obsiahnuté.

precitám v paralelných realitách ako mi nezmyselne ulepáva tvár od sĺz, cítim sa pateticky a myslím, že mám asi závislosť na liekoch. klišé zvolanie prozac nation.